“V podstate som počujúci človek!”

Je 4. mája 2024, sme na stretnutí používateľov kochleárnych implantátov na Táloch. Okrem “kochleárnikov” sú tu aj odborníci z Univerzitnej nemocnice Bratislava a spolu oslavujú 30 rokov kochleárnej implantácie na Slovensku.

Jeden zo skúsených používateľov na pódiu, Martin Ďuriška, v tom čase prvej implantácie ešte nebol na svete: “Prvé narodeniny som mal 7. marca 1998, a tie druhé 10. decembra 1999, keď mi implantovali kochleárny implantát,” opisuje Martin na začiatku svojej prezentácie.

Martin, dnes už projektový manažér, sa narodil v roku 1998 ako druhé dieťa svojich rodičov, a teda ešte pred zavedením novorodeneckého skríningu sluchu na Slovensku. “Moja mamina ma mohla porovnávať s mojou staršou sestrou. Váhala, že možno nie som taký reaktívny, ako by som mal byť, a tak na mňa stále volala: Maťko, Martinko, Mati.” Niekedy sa zdalo, že chlapec reaguje pohľadom alebo úsmevom, ale potom zase nie. Čoraz viac znepokojení rodičia chceli mať istotu. Skúsili to: “otec spustil vŕtačku priamo pod mojou posteľou. bolo to také hlučné, okolo 90 decibelov, ale vôbec som nereagoval.” Návšteva u ORL špecialistu potvrdila teraz už naliehavé podozrenie: syn Martin bol – zrejme od narodenia – obojstranne hluchý.

“Moja fialová deka – stále ju mám!”

“Bolo to ako facka pre moju mamu”, Martin sa dnes čuduje, ako bez emócií vtedy odborník informoval rodičov: „vaše dieťa je nepočujúce a bude muesieť chodiť do školy pre nepočujúcich.“ Lekár so súkromnou praxou mimo hlavného mesta pravdepodobne ešte nevedel o možnosti kochleárnej implantácie. V každom prípade sa o nej nezmienil. Martinovi rodičia sa však s týmto osudom nechceli zmieriť len tak. “Išli na Univerzitnú kliniku v Bratislave, absolvoval som nejaké vyšetrenia a na základe výsledkov rodičom povedali, že som vhodný kandidát na operáciu. Potom mi vysvetlili potrebné kroky.”

Martin ako skúsený užívateľ KI si dnes už nepamätá aktiváciu svojho systému, ale pamätá si stretnutia s logopédom. „A spomínam si aj na seba doma. Sedel som s mamou na fialovej deke, ktorú mama položila na zem. Dvakrát denne: 30 minút ráno a 30 minút popoludní.“ Martinova mama s ním cvičila cieľavedome a dôsledne. “Jej hlavným cieľom bolo vychovať dieťa, ktoré bude samostatné. V podstate to znamená, že by som nepotreboval žiadnu pomoc, keď pôjdem napríklad na úrad pre nejaké dokumenty. Bola do toho blázon. Moja stará mama, starý otec a zvyšok rodiny jej povedali, aby si so mnou oddýchla. Ale ona to neurobila skôr, ako som mal šesť rokov.”

Viacjazyčná komunikácia so staršími deťmi

“Malé deti nie sú také dobré v rozprávaní, a moji rodičia vedeli, že potrebujem viac motivácie k rozprávaniu, nejakú stimuláciu a povzbudenie.” Preto Martin nezačal vo vekovo primeranej skupine batoliat. “Priamo som naskočil do rozbehnutej triedy. Keď som mal päť rokov, začal som v škôlke prvý cudzí jazyk, angličtinu. S kamarátkom sme medzi sebou súťažili o čísla: kto ich dokáže rýchlejšie spočítať. Niekedy bol rýchlejší on ako ja, inokedy ja. Ale potom som ho úplne zničil, pretože som sa naučil číslo 11,” smeje sa. Neskôr v škole, v piatej triede, pribudla ako ďalší cudzí jazyk nemčina.

Namiesto školy pre nepočujúcich, ako sa predpokladalo, bol potom ako šesťročný zapísaný do bežnej základnej školy v Komárne, do triedy pre špeciálne nadané deti. “Vtedy mama vedela, že som v takom štádiu, že som schopný sa nejako o seba postarať.” Počúvanie v triede si stále vyžadovalo sústredenie, ale cvičenia doma boli čoraz menej časté, až prestali úplne. Martin Ďuriška naďalej chodil len na ročné vyšetrenia na kliniku. Na strednej škole sa “malý rebel”, ako sám seba opisuje, konečne presunul z prvého radu do zadnej časti triedy. Aj tu učitelia vedeli o jeho sluchových nárokoch, ale: “V tomto čase som už nemal žiadny problém. Bol som schopný počúvať, bol som schopný počuť všetko.”

“Bez sluchu by to bola pre mňa strata!”

Po diagnostikovaní hluchoty bolo Ďuriškovým rodičom povedané, aby ho zapísali do špeciálnej školy. Ako dospelý by pravdepodobne pracoval niekde v zázemí bez sluchu. Dnes však všetci jeho príbuzní a známi o Martinovi vedia aký je spoločenský: “Ty si taký komunikatívny! Mal by si pracovať s ľuďmi!” No a Martin ako projektový manažér v spoločnosti zaoberajúcej sa kybernetickou bezpečnosťou robí práve to: telefonáty a stretnutia, veľa komunikácie počas celého pracovného dňa.

Samozrejme, nie vždy všetkému rozumie na 100 percent. Vtedy sa pýta. Ako napríklad minule na rodinnej oslave jeho priateľky: “Bolo tam cca 15-20 ľudí, ktorým som úplne presne nerozumel, všetci sa búrlivo rozprávali. Zaregistroval som, že sa niekto smeje, ale vrava bola na druhej strane miestnosti, nerozumel som úplne prečo.” Jeho priateľka mu to následne vysvetlila.

Martin svoju prezentáciu na Táloch uzatvára filozofickou otázkou: “Som počujúci alebo som hluchý?” načo stručne odopovedá: “Som to, čo som,” lúči sa sebavedomo s publikom no potom ešte upresní: “Všetci moji priatelia sú počujúci. Bol som taký na základnej aj na strednej škole, na univerzite a aj teraz. Takže v podstate by som sa rád zaradil medzi počujúcich ľudí.”