Kochleárny implantát kvôli genetickej stratu sluchu

„V súčasnosti mám informácie o šiestich generáciách našej rodiny, z toho štyri s poruchou sluchu,“ hovorí Gabriel Fusek a opisuje svoju rodinu. Postihnutí sú príbuzní 67-ročného muža z otcovej strany. „Všetci sme sa narodili ako normálne počujúci ľudia. Počas života však postupne strácame sluch.“ Osud jeho praprastrýka pred prvou svetovou vojnou bol obzvlášť tragický: podozrievavý lekár na vojenskom odvode odmietol uveriť, že mladý muž je hluchý. Počas vyšetrenia mu poranil ucho, to sa infikovalo a mladý muž nakoniec na infekciu zomrel. Našťastie, pre ostatných členov rodiny bola a je strata sluchu oveľa menej fatálna.

Stará mama z otcovej strany ohluchla v dospelosti a dve z jej detí tiež stratili sluch v dospelosti. „Môj otec zomrel vo veku 90 rokov, v tom čase už bol úplne hluchý.“ Aj samotný Gabriel v priebehu života postupne ohluchol, rovnako ako jeho dve sesternice. Vďaka moderným testom DNA teraz rodina vie, že na vine je genetická zvláštnosť.

„Nikdy som sa nepovažoval za hluchého človeka!“

Fusekov vlastný príbeh sluchovej vady sa začal v útlom detstve. Vtedy opakovane trpel obojstrannými zápalmi uší. V 60. rokoch 20. storočia bola takáto infekcia pre dieťa traumatizujúcim zážitkom, pretože tetracyklín a penicilín sa v tom čase sa podávali najmä vo forme bolestivých injekcií. „Veľmi som sa bál ďalších infekcií. Vtedy som sa nevnímal ako človek s poruchou sluchu.“ Jeho rodičia však mali skúsenosti, pokiaľ ide o problémy so sluchom. „Všimli si, že niečo nie je v poriadku. Keď som chodil na strednú školu, oznámili učiteľovi, že musím sedieť v prvom rade.“

Po štúdiu archeológie a absolvovaní vojenskej služby začal rozvíjať svoju vedeckú kariéru. I vtedy a aj neskôr jeho zdravie trpelo opakovanými silnými zápalmi zvukovodov sprevádzanými záchvatmi silnej horúčky. „Postupnú stratu sluchu som si začal uvedomovať už ako tridsiatnik. Obmedzovala ma najmä v profesionálnej kariére. Napríklad som začal mať problémy s porozumením referátov prednášaných na vedeckých konferenciách, taktiež som musel ukončiť svoju pedagogickú činnosť.“ Neskôr mu už neprinášali žiaden osoh ani naslúchacie prístroje, čiže štandardné kompenzačné prostriedky pre nedoslýchavých. Zároveň však vďaka postupnej, nie náhlej strate sluchu sa u neho priebežne rozvíjala schopnosť odčítavania z pier. „Z tohto hľadiska bolo zaujímavé, že som si vlastne ani veľmi neuvedomoval, že nepočujem. Až do chvíle, keď mi manželka povedala, že nepočujem už vôbec nič.“

Mali uplynúť ďalšie dlhé tri roky, kým ho jeho ušný lekár upozornil na možnosť kochleárnej implantácie. „Kontaktoval som doc. MUDr. Zuzanu Kabátovú, onedlho som bol implantovaný a začiatkom roka 2006 som dostal rečový procesor. Odvtedy ho nepretržite používam.“

 „S kochleárnymi implantátmi je to opäť normálny život!”

„Prvých 15 rokov, keď som pracoval, sa mi všetko darilo: dokončil som doktorát, napísal som knihu a publikoval som vo vedeckých časopisoch. Chodil som do zahraničia na rôzne vedecké podujatia a študijné pobyty, pôsobil som na nemeckej univerzite, viedol som rozsiahle vykopávky.“ Keď však ohluchol, musel zreálniť smerovanie svojej kariéry a hľadať si iné zmysluplné využitie vedomostí. „Pretože som zistil, že už nemôžem robiť väčšinu z toho, čo som robil predtým. Vlastne nič okrem písania.“ Na pracovisku mu s porozumením vyšli v ústrety a stal sa šéfredaktorom vedeckého časopisu Slovenská archeológia. „Takto som sa mohol stále venovať vedeckej práci a ako redaktor som zároveň vlastne ani nepotreboval počuť.“

Po kochleárnej implantácii a zodpovedajúcej rehabilitácii sluchu sa profesionálne rozbehol: „Opäť sa zúčastňujem rôznych podujatí, na ktorých prezentujem výsledky svojej vedeckej práce, a taktiež som začal viesť aj archeologické výskumy v teréne. Dostal som sa do pozície normálne počujúceho človeka. Zvyčajne už ani nezažívam pocit, že nie som počujúci, i keď, pravda, vyskytnú sa aj situácie, kedy nie úplne všetko dobre rozumiem. Vlastne vediem normálny život bez obmedzení.“

Implantácia mala pre neho ďalekosiahle dôsledky aj v súkromnom živote. Gabriel sa usmieva: „Viete si predstaviť, že situácia v rodine je iná, keď otec opäť počuje, o čom sa ostatní rozprávajú.“ Okrem iného rád počúva hudbu a stretáva sa s priateľmi. Ak občas niečo zle pochopí, berie to s nadhľadom: „Ani neviem, ako to povedať, ale je to takmer opačne ako negatívne: pripomína mi to, že aj keď mám nejaké tie nedorozumenia, mám ich len preto, že vďaka kochleárnej implantácii opäť počujem.“

“Páči sa mi, ako to počujem!”

„Zvukový procesor systému kochleárneho implantátu prijíma zvuky a kóduje ich do signálov, ktoré sa potom posielajú do čipu môjho implantátu,“ vysvetľuje teraz skúsený používateľ KI a priznáva: „Keď som dostal svoj prvý zvukový procesor, na začiatku som bol prekvapený, že som ničomu nerozumel. Ale po krátkom čase to bolo stále lepšie a lepšie.“ Svoje každodenné pokroky v počúvaní si zaznamenával do denníka. To mu pomohlo zostať trpezlivým, kým nedosiahol svoju súčasnú úroveň sluchu. „Vývoj môjho nového počutia je podobný tomu, ako keď malé dieťa spoznáva okolitý svet. Aj ono sa postupne učí čo sú to zvuky, čo ich spôsobuje a čo znamenajú. A takto som sa aj ja naučil znovu počuť.“

V systéme KI znejú niektoré veci inak, ako si Gabriel pamätá. Ale nenecháva sa tým odradiť. „Je mi jedno, ako znejú bežným počujúcim, pretože sa mi páči, ako počujem teraz, a to je všetko,“ hovorí spokojne. „Bez KI by som vôbec nepočul! Pre mňa je implantát veľká životná výhra. Pre hluchého akoby tam vonku bol úplne iný svet. A do toho sveta som sa vrátil.“

V tejto súvislosti povzbudzuje aj ostatných trpiacich: „Prestaňte čítať hoaxy a nepravdivé informácie a radšej verte vede a vedeckým objavom! Buďte optimistickí a vyjdite v ústrety možnostiam, ktoré pokrok prináša. Vďaka nemu sa váš život opäť vráti do normálu!“ Nielen on, ale aj jeho dve sesternice, ktoré sú nepočujúce, počujú vďaka kochleárnemu implantátu. Ďalšie generácie rodiny nezdedili gén spôsobujúci hluchotu. Ak by predsa len z nejakých dôvodov ohluchli, riešenie už poznajú.